Slovenský štát - národnosti, prenasledovanie Židov, holokaust

Národnosti

Počas Československa bolo územie Slovenska relatívne pestré, čo sa týka národnostných menšín. Väčšinu tvorili Slováci, no veľkými menšinami boli Maďari, Česi (ktorí prišli najmä ako úradníci a štátni zamestnanci), Nemci, Rusíni, Rómovia a v neposlednom rade aj Židia. Postupne sa však táto situácia začala meniť. Po Viedenskej arbitráži skončila väčšina slovenských Maďarov v Maďarsku, keďže mu pripadli územia na juhu Slovenska, kde väčšina Maďarov bývala, a po vzniku Slovenského štátu sa musela nútene odsťahovať veľká časť Čechov. Najväčšou národnostnou menšinou sa tak stali Nemci, ktorí žili prakticky oddelene od Slovákov vo svojej vlastnej bubline, a po nich Židia. Problémom bola otázka zvyšnej maďarskej menšiny - v Maďarsku sa k Slovákom správali kruto, preto slovenská vláda začala uplatňovať tzv. princíp reciprocity (ako sa vy správate k nám, tak sa budeme aj my k vám). 

Prenasledovanie Židov

Predstavitelia HSĽS sa od začiatku netajili svojím negatívnym postojom k Židom. Už po vyhlásení samostatnosti boli Židom odoberané prvé práva. O svoje podniky či obchody prichádzali v procese nazývanom arizácia, čo znamenalo, že všetky majetky mali prejsť zo židovských do „árijských“ rúk. 

Po vzore Nemecka bol 9.9.1941 prijatý tzv. Židovský kódex – súbor nariadení, ktoré Židov prakticky úplne vylúčili zo spoločenského života. Zatiaľ čo dovtedy sa za Židov považovali najmä vyznávači židovského náboženstva, odteraz bol pojem Žid definovaný na rasovom základe. Jeho znenie bolo v niektorých oblastiach dokonca prísnejšie ako nemecké rasové zákony. V Seredi, Novákoch a Vyhniach boli zriadené pracovné tábory pre Židov. Kódex obsahoval napríklad tieto nariadenia:

- zákaz navštevovať verejné miesta, ako kiná, divadlá či kaviarne

- povinnosť nosiť na odeve šesťcípu židovskú hviezdu

- zákaz vykonávať slobodné povolania, ako lekár, advokát, notár atď.

- žiadne volebné právo

- zákaz navštevovať školy, okrem základných, aj to oddelene od „árijcov“

- zákaz židovských organizácií, jedinou povolenou bola Ústredňa Židov v Bratislave

Začiatkom roku 1942 začalo Nemecko požadovať navýšenie počtu Slovákov, ktorí pracovali v Tretej ríši ako robotníci. Slovenská vláda však už nemala prakticky koho do Nemecka poslať, keďže nezamestnanosť medzi Slovákmi bola veľmi nízka, a tak jej to poskytlo vhodnú zámienku na začiatok vysťahovávania Židov - oficiálne boli posielaní na práce do Nemecka, no v skutočnosti boli posielaní na smrť do vyhladzovacích táborov.

Marec – október 1942: prvá vlna deportácií 

• prvý transport s 1000 ženami a dievčatami odišiel 25. marca z Popradu
• približne 58 tisíc Židov bolo násilne vyvezených do vyhladzovacích táborov v Poľsku
• za každého z nich platilo Slovensko Nemecku 500 ríšskych mariek (boli sme jedinou krajinou, ktorá za to Nemcom platila)
• drvivá väčšina Židov sa už nikdy nevrátila
• za tieto deportácie niesla plnú zodpovednosť slovenská vláda a prezident
• prvá vlna deportácií sa zastavila v októbri, pretože už nebolo koho vyviesť - zvyšok Židov mal tzv. prezidentské výnimky, pretože boli potrební pre chod krajiny, poprípade sa ukrývali, a svoju rolu zohral aj tlak Vatikánu, ktorý ostro protestoval proti vyvážaniu
• tieto deportácie boli spočiatku nelegálne - zákonom ich Slovenský snem schválil až 15. mája, no dovtedy už stihli väčšinu ľudí vyviesť

September 1944 – marec 1945: druhá vlna deportácií

• druhá vlna začala po porážke Slovenského národného povstania a obsadení Slovenska nemeckou armádou
• znamenala vyvezenie ďalších cca 13 tisíc Židov

Z predvojnovej židovskej komunity, ktorá mala asi 135 000 členov, ich v roku 1945 ostalo len okolo 10 000.