Druhá ČSR a vznik Slovenského štátu

Druhá Československá republika

Po Mníchovskej dohode vládla v Československu napätá atmosféra. Prezident Edvard Beneš odstúpil a na jeho miesto sa postavil Emil Hácha. Nestálej situácie sa na Slovensku chytila Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá chcela opäť dosiahnuť vyhlásenie autonómie Slovenska. Zatiaľ však neuvažovali o osamostatnení od ČSR.

6. októbra 1938 v Žiline HSĽS predostrie ostatným politickým stranám návrh autonómie, ktorý je odsúhlasený a poslaný do Prahy. Už na ďalší deň ho prezident schváli a vymenuje prvú slovenskú vládu na čele s Jozefom Tisom. Československo sa tak mení na federáciu s novým názvom Česko-Slovenská republika a Slovensko dostalo oficiálny názov „Slovenská krajina“. Okrem Slovenska dostala autonómiu aj Podkarpatská Rus.

November 1938 – Viedenská arbitráž

Č-SR stráca rozsiahle územia na južnom Slovensku vrátane Košíc, Senca, Nových Zámkov či Komárna, ktoré museli byť odstúpené Maďarsku
Okrem toho získalo Poľsko niekoľko dedín na Hornej Orave a Spiši a Nemecko Devín a Petržalku

Druhá Č-SR už nebola úplne demokratickým štátom. Na Slovensku boli zakázané ľavicové strany a tie ostatné sa museli zlúčiť do HSĽS. Vznikla tak nová strana s názvom HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty, ktorá ovládala všetky zložky Slovenskej krajiny vrátane Snemu Slovenskej krajiny (parlamentu) Jediné dve politické strany, ktoré mohli ďalej fungovať, boli strany národnostných menšín – nemecká Deutsche Partei (predseda Franz Karmasin), ktorá fakticky slúžila ako predĺžená ruka Hitlera na Slovensku, a Maďarská strana (predseda János Esterházy). Všetko toto viedlo k neustálemu zhoršovaniu vzťahov s Čechmi.

Hitler chcel definitívne rozbiť Československo, preto tlačil na Slovákov, aby vyhlásili samostatnosť. HSĽS sa rozdelila na dva tábory – niektorí (Mach, Tuka, Ďurčanský) boli za vyhlásenie samostatnosti, iní proti – najmä prezident Tiso a minister Karol Sidor

Vznik Slovenského štátu

9. marec 1939 – Homolov puč

Vláda v Prahe stratila so Slovákmi trpezlivosť, preto vyhlásila na Slovensku výnimočný stav a česko-slovenská armáda začala obsadzovať územie Slovenska. Tisova vláda bola odvolaná a novým premiérom sa stal Karol Sidor
Táto akcia čiastočne poslúžila Hitlerovi ako zámienka na obsadenie Česka – chcel „pomôcť utláčaným Slovákom“
Hitler začal tlačiť na Slovákov, aby konečne vyhlásili nezávislosť. Pozval si do Berlína Jozefa Tisa (napriek tomu, že momentálne nemal žiadnu štátnu funkciu) a dal mu na výber – buď sa Slovensko odtrhne, alebo si ho rozdelia Poľsko a Maďarsko

14. marec 1939 – Slovenský snem vyhlasuje nezávislosť Slovenska od Česko-slovenskej republiky. Predsedom vlády sa opäť stal Jozef Tiso.

15. marec 1939 – Nemci obsadzujú Čechy a Moravu a začleňujú ich do Nemecka ako Protektorát Čechy a Morava. Zároveň s tým Maďari obsadili Podkarpatskú Rus.

Už niekoľko dní po vyhlásení Slovenského štátu došlo k vojnovému konfliktu s Maďarskom, ktoré sa stále nevzdávalo sna o znovuobnovení Uhorska. Takzvaná Malá vojna mala za následok ďalšie okresanie Slovenska o územie na východe okolo Sobraniec. Maďari okrem toho bombardovali Spišskú Novú Ves, kde sa nachádzalo dôležité letisko. Na nátlak Nemecka bola vojna po niekoľkých dňoch ukončená.

Slovenský štát bol teda už od začiatku vytvorený z vôle Nemecka. Už 23. marca bola podpísaná ochranná zmluva medzi Nemeckom a Slovenskom. Vďaka nej sa stalo Slovensko takmer úplne závislé na Nemecku ako ekonomicky, tak aj vojensky. Nemci si okrem toho vymohli vyhlásenie územia na západ od Malých Karpát a Váhu za „ochrannú zónu“, ktorá bola síce formálne súčasťou Slovenska, no de facto si v nej Nemci mohli robiť, čo chceli. Medzinárodne uznalo Slovensko 27 krajín vrátane ZSSR, Británie či Francúzska, no zo strany USA nikdy neprišlo k uznaniu samostatnosti.

Zmeny slovenských hraníc v rokoch 1938/39. Červená - územie odstúpené Maďarsku po Viedenskej arbitráži; modrá - územie získané Maďarskom v Malej vojne; sivá - nemecká “ochranná zóna”; žltá - Devín a Petržalka, pripojené k Nemecku po Viedenskej arbitráži

Politický systém Slovenského štátu

Ústava – prijatá bola v júli 1939. Oficiálny názov krajiny bol „Slovenská republika“. Aj samotná ústava nebola demokratická, značne obmedzovala základné ľudské práva a slobody. Bola v nej takisto zakotvená vedúca úloha HSĽS v politike a spoločnosti.

Výkonná moc – vláda (prvým premiérom bol Tiso, neskôr po vzniku funkcie prezidenta ho nahradil Vojtech Tuka) a prezident (jediným bol Jozef Tiso)

Zákonodarná moc – Slovenský snem

za celý čas existencie Slovenského štátu neprebehli ani jedny voľby do snemu

Súdna moc – veľa sudcov ostalo verných Československu, a tak v rámci svojich možností sabotovali režim a naschvál udeľovali nižšie tresty

Podľa vzoru NSDAP mala aj HSĽS svoje „podorganizácie“ – Hlinkovu gardu, čo bola akoby stranícka armáda, a Hlinkovu mládež. Úlohy tajnej služby plnila Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB). V Ilave vznikol zaisťovací tábor, do ktorého zatvárali “nepriateľov režimu”, teda ľudí, ktorí verejne nesúhlasili s režimom HSĽS.

Situácia v HSĽS

Vo vnútri HSĽS existovali dve výrazné frakcie – nazývajú sa „umiernení“ a „radikáli“. Medzi umiernených patril prezident Tiso, Karol Sidor a viacerí ministri slovenskej vlády. Táto skupina nechcela na Slovensku zaviesť priamo nacizmus. Naopak, radikálna skupina, ktorej najvýznamnejší predstavitelia boli premiér Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach, nekriticky obdivovala Nemecko a chcela nacistický systém zaviesť aj na Slovensku.

Júl 1940 – rokovania v Salzburgu

Hitler na rokovaní nariadil vymeniť niekoľkých členov vlády, ktorých nepovažoval za úplne lojálnych Nemecku
Týmto sa oslabilo umiernené krídlo HSĽS a do popredia sa dostali radikáli
Na Slovensko prišli z Nemecka tzv. beráteri (poradcovia), ktorí dohliadali na poslušnosť slovenských úradov a dávali pozor, aby sa Slovensko neodchýlilo od podpory nacistov
Slovensko sa oficiálne stalo členom Osi

Zapojenie Slovenska do 2. svetovej vojny

Slovenská armáda spolu s tou nemeckou napadla Poľsko a získala späť územia na Orave a Spiši, ktoré pripadli Poľsku po Viedenskej arbitráži
Slovenskí vojaci sa zúčastnili aj invázie do Sovietskeho zväzu, no ich motivácia bojovať bola relatívne malá, a tak mnohí dobrovoľne prechádzali na stranu Červenej armády

Galéria osobností